Srdcom vlk

03.08.2013 21:26

Ahojte :-))

Touto poviedkou sa oficiálne vraciam na blog a začínam sa mu venovať, tak ako si zaslúži. Chcem sa ospravedlniť za dlhodobú neaktivitu (dúfam, že mi odpustíte). Budem vďačná ak sem ešte niekto zavíta a bude komentovať, lebo komentáre sú ako palivo a človeka dokážu neskutočne nakopnúť. Nechodí sem síce mnoho čitateľov ale aj keby tu bol len jeden tak si poviedku zaslúži. Táto je na tému Súmraku, lebo ju mám už dlhšie rozpísanú a konečne sa mi podarilo dokončiť ju ale tiež preto, že tomuto príbehu sa dostáva asi najmenej pozornosti :-) Venujem ju všetkým svojim čitateľom (ak nejaký zostali :-/ ), a dúfam, nezabudnú na komentár. :-))

 

Vonku bola čierno čierna tma aj napriek tomu, že všade po uliciach sa vo víkendový večer hemžili ľudia. Po cestách sa preháňali farebné svietiace tátoše a budovy boli vysvietené žiarovkami. Tmu nespôsobovala noc. Zahmlievalo sa mi pred očami. Po chrbte mi stekal plot. Mal som horúčku, celý som sa triasol. Netušil som či sa chvejem od nepríjemných chorobných pocitov v mojom tele, alebo od hnevu. Vrelo to vo mne, na povrchu i vnútri. Zašiel som za roh, už som sa takmer neovládal. Chvejúc sa som sa dal dobehu aby som prekonal náhlu potrebu revať. Zhodil som zo seba mikinu a ani som si neuvedomil a zrazu som bol v lese. Telo mi zasiahol pálivý kŕč. Zbadal som ako okolo mňa v tme letia potrhané kusy odevu.

Celý udychčaný som dobehol domov. Na tunajšie pomery bol vcelku teplý večer. Otec mal otvorené dvere, vetral. Vošiel som dnu s úmyslom nenápadne sa vytratiť do izby a nechať ho tak kým sa neupokojím. Nevedel som čo sa to deje. Ak mi do rána nebude lepšie zájdem k doktorovi. Už som takmer zašiel do chodby, keď som začul škrípavý zvuk otcovho invalidného vozíka. No o ani nie sekundu moje uši zaregistrovali aj čosi iné. Výkrik. Nebolo v ňom však veľa strachu, skôr nejaká zmeska paniky, šoku, úľavy a poznania. Prudko som sa otočil, pričom som vrazil nechtiac vrazil do malého stolíka na ktorom bola socha Charlieho  Swana a môjho otca s akousi veľkou rybou. Prečo som do nej ale vrazil? Nie som predsa taký široký alebo ... A vtedy mi to došlo, ten čudný dezorientovaný pocit čo som mal nepramenil len z horúčky ale zo zmeny mojej rovnováhy. Nestál som totiž na dvoch ale na štyroch nohách. Potácal som sa lebo som nevedel dobre chodiť.
„Jake, upokoj sa,“ vravel mi otec, ruky dvíhal nad hlavu.
„Otec!“ Z hrdla mi však vyšlo iba vrčanie.
„Jacob!“ Oči sa mu rozšírili hrôzou. Nechcel som ho ale desiť. Šok mi z hlavy vytlačil všetok hnev. Pocítil som ako môj svalnatý zadok buchol o dlážku. Opäť som bol človek a z úst mi namiesto vrčania vychádzali ľudské zvuky.
„Oci,“ zašuškal som a s hrôzou na neho pozrel. „ Čo sa to deje?“
Smutne na mňa pozrel. „Bež sa obliecť. Vezmem ťa k Samovi, tam sa všetko dozvieš.“
„Obliecť?“ Doteraz som si nevšimol vlastnú nahotu, zahambený som sa náhle stiahol do izby. Počul som ako otec telefonuje. S niekoľkými ľuďmi. Harry Clearwalter, Sam a napokon nejaký staršinovia ako ich nazval. Moment? Ako to viem? Vošiel som do izby ,stále sa chvejúc a zistil, že reproduktor nie je zapnutý. To moje uši. Všetko počuli. Zavrel som oči. Šuchot lístia, šum rieky, televízor a dokonca aj zvuk vrzgajúcich pneumatík kdesi na ceste. Nemožné.
„Poď, synak,“ zavolal ma a ja som ho nasledoval.
„Čo to ...?“
„Všetko sa dozvieš,“ zopakoval a umlčal ma ráznym pohľadom.
Viezli sme sa asi pol hodinu až sme napokon zastavili pri chatrnom, no útulnom lesnom domčeku.
„Poď,“ voviedol som otca do otvorených dverí ktoré sa za mnou ihneď zavreli. Boli tam všetci. Harry Clearwater a Sue, Embry, Jared, Paul i Sam. Vzplanul vo mne hnev.
„Pokojne, Jacob,“ povedal mi Sam, odzadu k nemu pristúpila chudučká indiánka s dlhými čiernymi vlasmi a ofinou. Pozrela mi do očí. Vtedy mi do svetla vstúpila jej tvár. Zalapal som po dychu.
„Sadni si prosím,“ požiadal ma Sam a stisol žene ruky, mala prsteň. „Toto je moja snúbenica Emily,“ predstavil nás, otupene som jej kývol. Môj hnev zastrel šok, na tvári mala obrovskú jazvu.
A tak som sa všetko dozvedel. V chalúpke sme trčali do hlbokej noci. Po nej už som nebol ten istý Jacob Black. Prišiel som o vlasy, o telo a istým spôsobom aj o vôľu, no najhoršie bolo, že som prišiel o Bellu. Ťahala sa s pijavicami a zabijakmi bez srdca, o boli nepriatelia. Budem sa starať o jej bezpečnosť, no s priateľstvom je koniec. Nechcem jej ublížiť ako Sam Emily.
No dal si sľub! Ozvalo sa mi v hlave.
A takto ho splním. Odpovedal som si no v hĺbke duše som vedel, že je to len výhovorka.
„No je tu ešte jedna vec ktorú treba vyriešiť predtým ako sa rozídeme,“ pripomenul môj otec a Sam mu prikývol.
Sam si odkašľal a napäto prehovoril. „ Jacob tvoj starý otec bol náčelníkom. Bol vodca vlkov. A ty si jeho priamy potomok, takže si odteraz náš vodca.“
Civel som na neho ako na blázna. Už tak som prišiel o svoj doterajší život, budem robiť čo mi povedia, no nemienim o seba prísť úplne.
„Nezasvätím svoj život naháňaniu pijavíc. Nechcem to.“
„Jacob, mal by si si to premyslieť,“ namietol otec.
„Nie, rozhodol som sa.“ 
„Vedenie teda zostáva Samovi,“ zachmúrene skonštatoval otec.
Keď som na svitaní líhal do postele mal som pocit, že som len prázdna nádoba napojená na iné nádoby. Prerývane som dýchal a než som zaspal začul som v diaľke vitie vlka, nepatrilo však nikomu z nás. To by som cítil. Zrazu som všetko vydýchol, chlad ktorý ma mrazil zvnútra sa začal topiť. Ničilo ho mocné vytie vlka v mojom srdci.