Spomienka

17.11.2012 00:00

Príbeh: Harry Potter

Pár: Harry a Ginny, 6. ročník

Poviedku venujem všetkým ktorí sa ako prví pozreli na môj blog, dúfam že sa bude páčiť a budem rada za komenty. Viem že je kratučká ale to bude asi tým že je moja prvá. :)

Dvere klubovne sa za nami zavreli a my sme sa rozbehli von z hradu. ,,Ginny!" zavolal som za ňou ale ona sa ani len neobzrela a bežala ďalej. O chvíľu som začul jej smiech. ,,Ginny!" skríkol som ešte raz, odbočil som za roh, kde pár metrov odo mňa stála Ginny Weasleová s výrazom šťastia ako už dávno nie. ,,Chyť si ma!" vyzvala ma s úsmevom a opäť pridala do kroku. Nechal som ju ísť a keď sme vyšli z hradu bez problémov som ju po chvíli dohnal, objala ma a zašepkala ,,Mám ťa." Opäť sme sa pobozkali. Tvor z mojej hrude sa presunul do žalúdka a ja som mal pocit že stratím rovnováhu. Ginnine bozky boli iné ako bozky Cho Changovej, jej pery k tým mojím pasovali ako by boli stvorené na to byť spolu. Stále som nevedel nájsť odpoveď. Ako je pre Merlina možné že som si Ginny nevšimol skôr? Jej ohnivé vlasy, upokojujúcu kvetinovú vôňu, jej silný pohľad, šikovnosť, obratnosť a silu pri kúzlení. Cielom našej prechádzky mal byť pôvodne zápas. Ako kapitán som musel vedieť čo presne sa stalo na ihrisku, Ginny však vedela aj prekvapivo rýchlo hovoriť, zápas mi opísala do detailou behom pár minút. Ruka v ruke sme kráčali okolo jazera a napokon keď sme si pokojne sadli pod strom pri jazere, sa téma zvrtla na nás dvoch. ,, Spomínaš si ako som ti na Valentína, ako jedenásť ročná poslala po škriatkovi báseň?" Na tvári sa jej objavil strápnený úškľabok a ja som sa zasmial. ,, Hej, pamätám si to veľmi dobre. Poriadne si ma strápnila." Zatváril som sa naoko nahnevane a ona sa zase naoko zachmúrila. ,, Ospravedlňujem sa za svoje správanie pán Potter. Nikdy som nemala v úmysle spôsobiť vám spoločenské problémy?" usmiala sa zvodným úsmevom a počas našej malej hry sa mi zdala byť ryšavou napodobeninou Fleur Delacourovej. ,,Nuž, slečna Weasleyová, minulosť už nenapravíme, no že ste to vy, odpustím vám," zahral som sa na gentlemena a pobozkal ju. ,, Keď ma bazilisk odvliekol do Tajomnej komnaty, myslela som si že viac neuvidím mamku a tatka, svojich bratov, Hermionu, teba. Stratila som vtedy vedomie s tým že opúšťam tento svet. No ty si ma zachránil. Bez teba by som tu dnes nesedela." zvážnela Ginny a kamenným pohľadom hľadela na rozvírenú hladinu vody. Vyzerá to že sme naším smiechom prebudili obrovskú sépiu, už nejaký čas sa totiž skrývala dolu vo vode. No ja som vedel že to nemusí byť len sépia čo vystúpilo na povrch. V jazere žili aj iné bytosti. ,, Viac sa tam nevrátiš Ginny. Baziliska už niet." ,, Ale on je ešte tu." hlesla. ,, A ja viem že to nie sú len chýry, si to ty kto ho musí zabiť." ,, Pravda, len ja ho môžem zničiť.",, A ja ti pomôžem" zašepkala. ,,Ginny..." ,, Ššš, nehovor." Priložila mi k ústam svoj prst a aby sa uistila že nebudem môcť hovoriť dôkladne ma pobozkala. Len sme sa tak dívala na jazero a ja som zistil že ani Ginnin bozk mi nezabránil v rozmýšlaní. Naozaj si Ginny myslí že jej dovolím, nasledovať ma v ústrety Voldemortovy? V žiadnom prípade! Ani omylom! Nevystavil by som Ginny takému nebezpečenstvu. ,, Voldemorta musím zabiť sám." Až príliš neskoro som si uvedomil že som to vyslovil nahlas. ,, A čo bude s nami až nastane ten deň?" spýtala sa. ,, Čas nám povie," odvetil som. ,, No dovtedy nám hádam ešte nejaký zostáva . Tak ho využime. Ak chceš?" odpovedal som zachmúrene. ,,Či chcem? Chcem. Verím že ako aj bazilisk aj ten koho netreba menovať bude jedného dňa len spomienkou." Usmial som sa tie slová som totiž povedal Ginny pred štirmi rokmi pri odchode z Tajomnej komnaty. 

 

A v tej chvíli mi došlo že môj život bude ochvíľu iba spomienka. Nevedel som čo ma čaká. Zavrel som oči a v hlave som si dovolil ešte posledný pohľad do blčiacich očí. Na ústach som pocítil jej pery. Má vlastný život a vďaka mojej obete bude žiť ona aj mnohí iní. Lord Voldemort bude len spomienka pre všetkých ľudí na zemi, tak ako pre mňa Ginny Weasleová až sa stratím v zelenom svetle.