She Wolf

04.02.2013 00:00

Príbeh: Twilight

Po dlhej dobe sa mi podarilo napísať aj nejakú Twilight fanfiction. Tak, dúfam, že sú tu nejakí čitatelia ktorích táto poviedka zaujme a poteší. Ako obyčajne mňa potešia komentáre :-))

,,Som doma!" zvolala som a tichými krokmi som sa pobrala do izby.
,,Hej, Renesmee! Rosalie a Emmet idú na nočný lov. Ideš aj ty?" opýtala sa mama. Vošla som do kuchyne, kde mama sedela za stolom a čítala Búrlivé výšiny, zase. Vďaka bohu, že spím, inak by som sa asi tiež nudila a dookola čítala tie isté, staré knihy.  Prisadla som si k nej a prečítala zopár viet.
,,Povedz, prosím, Rose, že pôjdem," požiadala som ju a odišla. Poza tmavých kučier som si všimla mamin skúmavý pohľad. Otec nebol na šťastie doma, ak by bol, prečítal by si tok mojich terajších myšlienok a ja si skutočne nie som istá jeho reakciou. Počas pätnástich rokov môjho života som mala kompletnú rodinu, a mimo nej aj ochrancu, priateľa, a brata, no ešte omnoho viac ako viem opísať. No v poslednej dobe akoby sa čosi zmenilo, pohlo vpred. Mala som pocit, že s pribúdajúcim vekom, sa jednotlivé Jacobove role v mojom živote akosi čudne prestriedali a menili. Zvalila som sa na posteľ a utvrdila sa presvedčení, že lov mi prevetrá hlavu a pomôže mi dostať Jakea z hlavy. Pri pomyslení na teplú krv, stekajúcu mojím hrdlom, sa mi rozšírili nozdry. Skopla som z nôh platformové čierne topánky, a od náhleho tepla som si vyzliekla sako. Ležala som zmätená na posteli, len v potrhaných rifliach a zelenom tielku, dlhé kadere som mala strapate porozhadzované po posteli. Onedlho som mala telo aj myseľ také napäté, že som si myslela, že ma roztrhne. Pokúsila som sa uvoľniť sa pomocou zatvorenia očí, no namiesto toho dorazil nepokojný spánok, plný nejasných odpovedí na otázky, na ktoré som jednoducho nechcela odpovedať.

Bežala som za nádhernou plavovlasou blondínkou cez hrubý zelený porast, hojne podporovaný Forkským dažďom. Pod nohami mi v rýchlosti vŕzgala machovitá tráva.
,,Pridaj malá!“ Okolo mňa sa prehnala zhrbená rýchla postava muža, ktorý mi svojimi večne drzými a netaktnými vtipmi ničil život. No, veru typický Emmett. Pri náhlom záchveve hnevu v mojom vnútri som pridala. Preletela som popri Emmettovi a provokatívne som sa zasmiala, následne som však musela spomaliť lebo moje pľúca začali protestovať. Upokojila som sa a po chvíli som si našla vlastné tempo, nezaujímalo ma, že Rose s Emmettom sú ďaleko predo mnou. Ako som prebehla kolom mohutnej borovice, nosom som zavetrila jelení pach s niečím iným čo mi bolo povedomé, no aj tak som ho nevedela zaradiť. V sekunde som sa rozhodla. Prudko som sa otočila a vybehla iným smerom, nasledujúc lesný pach.
,,Kam ideš?“ začula som Rosalie ako na mňa z diaľky prehovorila. Pri jeleňovi ju stratím aj ona mňa.
,,Prepáč Rose, odpájam sa. Cítim jeleňa a som smädná.“ V skutočnosti som chcela nasledovať tú známu vôňu. Zastala som uprostred vysoko položenej lúky v ktorej dominovala suchá tráva, hlboký nádych nosom mi napovedal, že som na správnej stope. Pachy mojich príbuzných boli preč. Opäť som sa pohla a o niekoľko kilometrov ďalej som elegantne ako divoká šelma skočila na statnú laň. Pokojne som cicala krv a nevnímala nič naokolo, ani som si nevšimla krásneho hnedého vlka, ktorý sa ku mne nenápadne plížil odzadu. Vysušenú mrcinu som dlhým hodom odhodila zo desať metrov ďalej. Zviezla som sa k pachu ,ktorý som nepochopiteľne nevedela doteraz zaradiť, možno to bude následok mojej predošlej snahy dostať nositeľa z hlavy.
,,Ahoj Jake,“ šepla som a pohladila ho po hlave. Odbehol si do lesa a o ani nie dve minúty sa ku mne vrátil v ľudskej podobe.
,,Pekný úlovok,“ prehodil chválitebne a prisadol si. Dlho sme sa na seba dívali, váhavo sa usmievali. Čo je dnes inak? Všetko mi prišlo odlišné, namiesto zvyčajnej prirodzenosti a nulovej pretvárky s mojím najlepším priateľom, sme obaja pôsobili váhavo a neisto.
,,Si v pohode? Zdáš sa mi nervózna,“ zamračil sa.
,,Ale nie,“ pokrútila som hlavou, ,, to len škola a tak.“
,,Škola?“ opýtal sa. Neveril mi.
,,Tak nie.“
,, Nessie... čo sa deje?“
,, Ty sa mi tiež zdáš nervózny. Povedz prvý.“
,, Mňa trápiš iba ty,“ povedal mi nežne.
,,Jake... ako sa dali dokopy Sam a Emily?“ Netušila som čo to stváram, no tá otázka mi vbehla do mysle celkom neohlásene, zdala sa mi správna. Možno mi poskytne aspoň nejakú odpoveď, lebo ja neviem čo sa to so mnou deje a Sam je predsa vlkolak a Em je normálne dievča, ako ja, teda okrem toho, že nie je poloupírka.
,, Neviem či by som mal,“ zaváhal.
„Jacob.“
Prikývol. ,, Sam a Emily sa stretli, neviem kde ,a keď ju Sam uvidel, tak sa do nej zamiloval.“ Jacob mi venoval dlhý pohľad.
,,Len tak? Proste sa na ňu pozrel a už ju miloval?“ nechápala som. Veď láska na prvý pohľad je len rozprávka. Hoci môj ocko tiež vravieval, že maminu ľúbil odjakživa.
,, To je otisk, Renesmee. Je to ako láska na prvý pohľad len silnejšie. Ak sa vlk v nás otiskne k niekomu, nie je cesty späť. Je pre teba všetkým , ani nemusíte byť vo vzťahu a stačí ti proste stáť pri nej. Stačí ti byť priateľom, bratom, čímkoľvek čo ju urobí šťastnou.“ Jacob sa na mňa celú dobu hlboko díval, jeho oči sa do mňa vpíjali. Mala som však pocit, že jeho pohľad je viac významný.
,,Ako to ,že to vieš tak dobre opísať? Už si sa...?“ pýtala som sa zmätene.
Prikývol.
,,Ako? Kto...?“
,, Ja som svoju pravú našiel. A záleží len na nej, ako sa to celé vyvinie. Ako som vravel, čokoľvek čo si želá.“
,,To znie, akoby si jej slúžil alebo čo,“ hlesla som. Nikdy nebude môj.
,,Nie.“ Zasmial sa. ,, Väčšinou sú otisky presné. Pár sa k sebe hodí a chcú to isté. Je to v poriadku. Keď sa staneš vlkom, akoby si vnútri potrebovala niečo doplniť. Zceliť. Tvoja polovička ťa vyplní.“
,,To je dobre.“ Aspoň je šťastný.
,,Jake, kedy si sa?“
,,Pred pätnástimi rokmi.“
Očami som žiadala viac.
Vzdychol si. ,, Je čas povedať ti pravdu. Pred pätnástimi rokmi som sa v hneve zo smrti ženy , ktorú som miloval, rozhodol pomstiť sa. Ale keď som to šiel urobiť, tak som ju zbadal. S hnedými očkami sa na mňa dívala z náručia plavovlasej upírky.“
,,Jake,“ šepla som.
,,Ty. Do teba som sa otiskol. Pre mňa iná nie je,“ zašepkal.
,,Ani pre mňa.“
Keď pochopil význam mojich slov, na tvári sa mu neisto rozžiaril široký úsmev. Pomaly ma vzal do náručia a tvár mi uchopil do jemnej kolísky. ,,Ľúbim ťa, Nessie.“
,,Aj ja teba, Jake.“
Pomaly ale isto sme sa k sebe približovali. Keď sa naše pery dotkli ,kdesi v mojom vnútri sa rozhorel odveký plameň. Hrial ma vnútri ako vždy. Môj oheň, moje slnko, moja jasná cesta. Môj Jacob.