Rodina Malfoyovcov (Nienna 3. súťažná poviedka)

31.03.2013 12:18

A tu je 3. poviedka !

 

Hustý dážď mi čľapkal pod nohami. Ak som mala byť sama k sebe úprimná, nepáčil sa mi no v tejto situácii mi prišiel vhod. Popod kapucňu čierneho habitu som sledovala môjho syna ako sa bezstarostne s odokrytou hlavou ponáhľa cez uličky. Voda mu kvapkala z plavých vlasov a máčala ho od spodku nahor. Draco kráčal dobrých päť metrov napred mnou, no Lucius mu bol v pätách. Pripadala som do kroku ale syn sa mi len vzdialil, hľadala som podporu u jeho otca, no ruku ktorú som mu zavesila na plece striasol rýchlejšie ako blesk čo sa prehnal oblohou.
„Teraz nie, Cissy,“ zasyčal na mňa manžel výhražne. „Nie je správny čas.“
A kedy bude? Kedy bol? Tie roky keď som sa s Luciusom zoznámila boli preč. Čas ho zmenil a istým spôsobom aj mňa. Trápiac sa nad manželovou neochotou a chladom som o chvíľu ako posledná vošla do obchodu pána Burka. Boli sme poslední. Spravila som krok dopredu, no hlas chladnejší ako ľad môjho muža ma zastavil.
„Narcissa, zamkni prosím. Nech nás nikto neruší.“
Ihneď som švihla prútikom a zabarikádovala každý jeden východ a výhľad z budovy i do nej. Už nebolo cesty späť.
„Drahí smrťožrúti,“ prihovoril sa nám pán ticho a my sme pozorne čakali na jeho pokyny. „Dnes sme sa tu zišli aby sme v našich radoch privítali nového člena. Mladého a schopného muža z dobrej rodiny,“ pokračoval. „Spraví pre nás dôležitú službu. No o tom viac neskôr. Teraz poď sme k nám, Draco,“ zvolal ticho Lord Voldemort a ja som sa bezmocne prizerala ako mi syna volajú na smrť. Luciusovi vedľa mňa skamenela čeľusť, chytila som mu ruku. Držala som mu ju a za žiadnu cenu som nebola ochotná ju pustiť i keď sa bránil môjmu dotyku ako len okolnosti dovolili. Napokon sa mi manžel podvolil a pevne mi ju stisol. I napriek bolesti som cítila ako medzi nami spadla bariéra pretrvávajúca už dlhé mesiace.
„Vitaj Draco Malfoy,“ hovoril temný pán tichým, nebezpečným hlasom. „Dnes sa oficiálne staneš jedným z nás. Vystrč ruku,“ poslednú vetu vyslovil náhle a rýchlo, akoby sa už nevedel dočkať. Lucius sebou cukol. „Druhú ruku!“ skríkol Voldemort na moje dieťa a ja som sa roztriasla od hlavy po päty. Začínala som prehrávať boj so slzami a úzkosťou, ktoré ma tlačili.
Temný pán sa úlisne usmial a mne sa opäť postavili chlpy. V tej chvíli začal kúzliť a ja som sledovala ako sa moje jediné dieťatko stáva otrokom tirana. O niekoľko minút mu na bielej ruke žiarilo celkom nové temné znamenie ako aj na všetkých v miestnosti.
„Mali by sme ho vyskúšať,“ zasyčal temný pán sťa had. Prudko pichol synovo znamenie na ruke a Draco vykríkol od bolesti. Mohol to spraviť aj jemnejšie. Lucius to vedel, skôr ako som ho mohla zastaviť sa mi náhle vytrhol zoslal kliatbu do prostriedku davu smrťožrútov. Chcel zastaviť Dracovu bolesť.
„Lucius ,nie! zanariekala som hlasno a pokúsila sa milovaného muža stiahnuť späť. Bolo však prineskoro.
„Crucio!“ zavolal temný pán a skúseným šmahom prútika utíšil miestnosť a dostal manžela na kolená. Synove výkriky sa zmenili na výkriky zúfalého otca. Nevydržala som to ani desať sekúnd. Vrhla som sa pánovi k nohám.
„Prosím! Prosím, pane! Prestaňte!“ plakala som nahlas a neodbytne som sa žiadala Voldemorta o odpustenie. Vedela som, že Draco má byť pomsta pre Luciasa. Za to nechal v lete mladého Pottera utiecť aj s proroctvom na úlomky. Po viac ako troch minútach kriku a plač mojej rodiny temný pán sklonil prútik. Ztíchli sme a jediný zvuk v obchode bol teraz Luciusov zrýchlený dych a moje tiché stony. Draco nerozprával ani sa nahýbal, len mlčky pozoroval na zemi sa krčiacich rodičov.    
„Nepokúšaj ma Lucius! Mohol by som ťa zabiť ale nechcem ti prekaziť zábavu. Len si pamätaj, že stojíš na tenkom ľade.“
Všetci sme vedeli o čom je reč.
„A vy sa čo vykukávate?! Odíďte! Dozviete sa až vás bude potreba!“ zrúkol temný pán a všetci sa ihneď pobrali preč. Aj my sme sa odchádzali. Hneď ako sa mi podarilo dostať manžela na nohy, zavolala som na Draca. Pán zla ma však prerušil. Boli sme poslední, opäť.
„Ó, vy nie Malfoyovci. Draco ty môžeš ísť domov, no tvoji rodičia sa ešte zdržia.“
Môj syn sa bez slova pobral preč. Bez slov či gesta. Vedela som, že to bol jeho spôsob strachu.
„Aj ty odíď Narcissa.“
„Neopustím manžela,“ zmohla som sa na tichý šepot vzdoru, ktorý som sama sotva počula.
„Nemáš na výber! Crucio!“ temný pán opäť zamával prútikom a ja som sa nedobrovoľne otočila druhým smerom. Ucítila som krátky záblesk oslepujúcej bolesti a ocitala som sa na chodníku pred obchodom. „Počkaj muža vonku!“
To bolo posledné čo som počula pred vlastnými vzlykmi. Posledné čo som videla pred dažďom bol Lucius opäť padajúci na kolená.

Temný pán mi prikázal čakať a ja som čakala. Nekonečne dlho. Obchod bol zabezpečený kúzlami a ja som nemohla dnu. Nebolo ani počuť, ani vidieť. Mohla som len opäť raz počúvnuť pána a čakať.

O pol hodiny, ktorá mi pripadala dlhá ako stovky rokov, sa otvorili dvere.

„Odmiestnil sa,“ oznámil mi Lucius prázdnym hlasom a zviezol sa ku mne na zem. Bez slova som ho objala. Ja by som aj bola niečo povedala a mala som čo, ale v tej chvíli sa nedalo. Z nejakého dôvodu som  ešte dobrých dvadsať minút nebola schopná sa od manžela odtiahnuť.

A tak sme tam sedeli. Dvaja zlomení smrťožrúti, manželia a rodičia bez možnosti úteku.

„Lucius,“ začala som pošepky keď sa mi vrátil hlas. „ Čo ti vravel?“

Manžel len sklonil hlavu a ja som zbadala ako sa mu vzlykmi otriasli plecia. Práve keď som si ho znovu chcela objať, prudko sa otočil a vrhol na mňa zúfalý pohľad z červených očí.

„On...“

Pohladila som ho po ramene.

„On nám ho vezme!“ vykríkol Lucius do prázdnej ulice a striasol zo seba moje dlane. „ Nechcel ho do temných radov pre náhodu. Vedeli sme, že sa hnevá a, a je to iba moja vina! Ja som nechal toho Pottera utiecť! A bol som to ja kto rozbil veštbu.“

„Ale, čo...?“

„Chce aby Draco zabil Dumbledora! Niet možnosti výberu! Draco to musí urobiť inak zomrie! Stratíme ho. A to je to čo on chce! O to ide, Narcissa,“ konečne sa na mňa pozrel. „On vie, že Draco nie je pripravený zabiť. Vie, že zlyhá. To chce! Vie, že zlyhanie bude preňho znamenať smrť! A pre nás utrpenie.“

„Nie,“ neverila som, no kdesi vnútri za popieraním som vedela, že je to pravda. Zabúdala som totiž, že pán a mnohí jeho prívrženci, vrátane mojej sestry ,nemajú city. Ide mu len o pomstu a my sme boli naivní ak sme si mysleli, že sa jej vyhneme. Keď som si to uvedomila na plno, rozplakala som sa. „Nie!“ zakvílila som a po mnohých dlhých studených mesiacoch ma Lucius objal okolo ramien a poskytoval mi útechu.  A práve mužova znova objavená láska mi dodávala silu a nedovolila mi sa vtedy zlomiť. Spoločne sme plakali. Vzlietali a rútili sa k zemi. V bolesti, stiesnenosti a strachu sme však opäť našli jeden druhého.

„Cissy,“ zašepkal Lucius keď mi zotieral posledné slzy.

„Nemusí to tak byť. Na niečo prídeme,“ hovorila som mu  vediac, že vravím pravdu.

Prikývol a ja som v jeho očiach badala porozumenie. Takmer naraz sme sa k sebe nahli a naše pery sa spojili v súcitnom bozku.

„Na niečo prídeme,“ šepol Lucius a opäť ma pobozkal.

A prišli sme. Teraz viem, že to čo sme robili bolo často nesprávne a aj po našom uvedomení si toho sme nekonali vždy dobre. Ale pre mňa bola prioritou aj so správnou mysľou rodina a tú som ochránila.