Niečo tam vždy bolo...

06.02.2013 15:22

Príbeh: Upírske denníky

Túto poviedku venujem jednej zo svojich najlepších kamarátok ,Jenne. Aj napriek tomu že som jej už jednu venovala, venujem jej aj druhú, ako darček na narodeniny, ktoré mala 21. novembra. Strašne ma mrzí že som ju nemohla pridať skôr. No i tak dúfam že ťa poteší, a tak isto aj všetkých ostatných. :-)) Neviem či je zrovna podľa tvojich predstáv, no dúfam že som sa aspoň priblížila, prispôsobila som sa deju v seriáli, toto je moja krátka predohra k 4x07, o Elene a jej rozhodovaní. Dúfam, že sa bude páčiť a objavia sa aj komentíky. :-) Nuž, Jenn tak teda, ešte raz všetko len, len to najlepšie! :-)) ( P.S.: Odpusť mi prosím ten obrovský časový sklz, naozaj som sa snažila.)

 

Na verande som sedela ešte dlho potom ako Stefan opustil pozemok. Slnko  klesalo a ja som ešte stále sedela na schodíkoch a hľadela do neba. Onedlho sa objavili prvé hviezdy a ja som stále bez pohybu sedela.

,,Elena?" ozval sa Jeremy odo dverí. ,, Nechceš ísť dnu? Sedíš tu pomaly od rána."

,, Oh, dobre. Už idem," odvetila som a vstala. Šla som do kuchyne a ani neviem prečo automaticky som si postavila variť vodu na čaj. Spomínam si ,že keď bola moja mama rozrušená, pila čaj. Keď zovrela voda zaliala som si ho a odchádzala hore. ,,Dobrú noc, Jer," zapriala som mu.

,, Áno, aj tebe," povedal mi a ďalej venoval pozornosť televízii. Hore som si na stôl položila hrnček.  Po chvíli som zhodila šaty a vliezla do sprchy. Horúca voda ma upokojila a obrazne povedané zohriala, aj napriek tomu že som zmenu vonkajších teplôt veľmi nepociťovala. O menej ako polhodinku som už ležala v posteli opäť bez pohybu. Čo ďalej? Ako ráno vstanem? Ako pozriem do očí mojim priateľom? A bratovi, Stefanovi a... a Damonovi.

O ďalších niekoľko desiatok minút, som sa prudko postavila a zakliala. Nemôžem sa predsa nechať spadnúť dole. V žiadnom prídade! Opäť som sa zosunula na posteľ, ale ešte predtým som vzala do rúk malý zelený zápisník s perom.

Milý denníček! To, že som upír už vieš. Ale to zďaleka nie je všetko. Udialo sa veľa a dá sa povedať ,že Elena Gilbertová... roztlieskavačka, dcéra, a zábavná tínedžerka je mŕtva. Doslova. Ak by som mala všetko opisovať, asi by som sa zlomila. Nie, nechcem sa obzerať, i keď sa tomu pri mojej momentálnej situácii asi nevyhnem. No teraz potrebujem popremýšlať, o láske. Ja... som sa rozišla so Stefanom, alebo on so mnou, ja... presne neviem. Ale, som si istá že mi to nevadí. Tak dlho sme bojovali, toľkým sme si prešli a teraz... zrazu nič necítim. Nechcem to priznať ale mojím dôvodom je asi z časti Damon. Stefan mi klame a vynecháva ma zo všetkého ale zároveň to robí pre  moju ochranu. Čo ďalej? Na jednej strane premýšľam či nebude lepšie byť na chvíľu sama, odpočinúť si od všetkých týchto milostných problémov a riešiť podstatnejšie veci. Lenže ako to neriešiť? Aj keď na to nemyslím a robím čosi iné, tlačí ma to pri každom nádydu, akoby mi pľúca obaľovala veľká odolná bublina, ktorá čaká kedy povolím a prasknem. Kedykoľvek sa pozriem na Stefana, vidím to všetko pred očami, to dobré i to zlé.

A Damon, nuž s ním je to podobné až na ,že sa k tomu všetkému pridáva ešte zmätok. On ma tak metie! A núti ma pochybovať! A, on nikdy neodíde. Sľúbil mi to a Stefan, nemôžem si pomôcť ale podvedome čakám kedy uvidím to jeho červené autíčko, na ceste preč. Mám strach. Čo ak ma napokon všetci opustia? Vtedy začali na stránky dopadať prvé slané slzy. Jedna, dve , tri a napokon sa spustil hotový vodopád, musela som si pričapiť vankúš na tvár aby som utlmila vzlyk, ktorý by Jeremy naisto začul ,lebo práve robil čosi v kúpeľni. Stránky denníka zostali ležať na podlahe, ku ktorej sa zošuchli, až do rána, ja som totiž po asi hodinovom náreku s ťažkým dychom zaspala.

 

Zobudila som sa na jemné slnečné lúče, čo mi pošteklili tvár. S prvým nádychom sa mi opäť vybavil včerajšok. Hodiny na nočnom stolíku ukazovali niečo po ôsmej. Čaj bol studený na stole, tak ako som ho tam odložila. Všetko vyzeralo normálne, až na drobnosť, že nič nie je ako sa zdá. Prehodila som si paplón cez hlavu a dúfala že ma podvedomie odnesie preč ešte aspoň na tridsať minút. Nestalo sa. No po tridsiatich minútach som si ujasnila jedno. Nebudem sa viac brániť svojim citom k Damonovi. Budem si musieť vybrať riskantnejšiu cestu, plnú prekážok a prepadlín, ak chcem byť ešte niekedy šťastná, lebo ľahká cesta, teraz správna nie je. Vtedy som sa postavila a s hlavou vztýčou dohora i keď zmätenou, som vstala a uvedomila si že ak si nepohnem Caroline ma zabije. Denník som nechala otvorený a tým aj svoju myseľ, aby som mohla kedykoľvek  nájsť cestu späť.