Deň na ktorý nikdy nezabudnem (Súťažná poviedka 1)

20.03.2013 14:36

Ahoj! Všetkých vás zdrávím a dúfam, že sa máte dobre :-)) Viem, že som sa dlhý čas neozvala, ale bola som zaneprázdnená a venovala som sa písaniu poviedok do súťaže na Nienninej stránke. Možno ste viacerí videli môj oznam v ktorom som to spomenula. Teraz  sem dávam prvé dve súťažné poviedky, ktoré sú už na Nienninej stránke. Ostatné pridám po tom, ako ich zverejní ona. Dúfam, že sa vám budú páčiť. Ako obyčajne ma potešia komentáre a pridávam opätovne aj odkaz na stránku, kde tieto poviedky nájdete tiež a budete tam taktiež môcť hlasovať aj v anketách. Samozrejme, sú tam aj diela ostatných súťažiacich a môžete hlasovať za Vaše najobľúbenejšie. :-)))

Tak príjemný čítateľský zážitok a tu je odkaz: nienna-nienna.blog.cz/

 

,,Harry. Harry, mal by si vstať. Je takmer osem, zmeškáš prácu.“
„Čože? ´´  Akýsi  zvonivý, nežný hlas mi šepkal do ucha, a pomaly ale isto ma prebúdzal z ríše snov.
,,Práca. Čoskoro budeme mať rodinu a peniaze sa zídu. Bola by som sa s tebou vymenila ale som práce neschopná,“ pošepol mi znova hlas mojej krásnej Ginny.
Prudko som otvoril oči a rovnako svižne som sa posadil. ,, Čo si vravela o tom čase?“
Ginny ma nežne pobozkala  a mňa opantala jej kvetinová vôňa. Takto sme strávili aj nasledujúce minúty , ktoré mi pripadali ako roky. ,, Je osem,´´ oznámila mi vážnym tónom, no na plných perách sa jej pohrával šibalský úškľabok. Ďalšie chvíle som pobehol po dome ako divoký býk. O pol deviatej som dal Ginny dlhý bozk a súkal si do tašky rôzne dokumenty, perá a podobné blbosti, potrebné pre udržanie môjho pracovného miesta.
,,Dávaj si pozor.“ Bozk. ,, Nič ťažké nedvíhaj.“  Bozk. ,, Odpočívaj.“
,,Som tehotná, nie smrteľne chorá , Harry,“ zasmiala sa. ,,Budem,“ sľúbila mi.
Ešte posledný raz som ju pobozkal , a jeden božtek som vtisol aj jej brušku, v ktorom odpočívalo  moje malé bábätko.  ,,Papa.“
,,Pa.“
V práci som mal náročný deň, našťastie však nikto nezaznamenal čas môjho príchodu. O pol dvanástej vbehol Ron do mojej kancelárie , stresujúc , že mu spláchli prútik či čo.
„ Ron, Ron,“ brzdil som ho. „ Ten prútik držíš v ruke,“ oznámil som mu som smiechom.
Chvíľu som na neho hľadel ako na pacienta psychiatrie od Munga a on sa na mňa ksichtil akože nechápe. Po chvíli sa vyrovnal a prikývol. „ Aha. Už mi to došlo. Vďaka, kamoš, ja už pôjdem pracovať.
Okolo tretej som vyčerpaný zhasol stolnú lampičku a odchádzal domov.
„ Pán Potter,“  oslovil ma prísne môj súčasný šéf medzi dverami.  Myslel som si, že mi vynadá ale on sa zrazu na mňa usmieval. „Gratulujem. Máte miesto. Vitajte medzi lovcami čiernych mágov. I keď , vy medzi nich patríte už dlho.“ Radostne som mu podal ruku a natešený som sa náhlyl londýnskymi ulicami. Ginny bude nadšená.   Domov som sa dostal rýchlejšie ako obyčajne. Dnešný deň vyzeral s budíčkom i množstvom papierov na mojom stole spočiatku beznádejne, no teraz sa mi zdalo, že aj kľúč padol do zámky akosi ľahšie.
,,Ginny!“ zvolal som hlasom plným energie. Moja manželka mi však, neodpovedala ako zvyčajne.
,,Ginn, si vôbec tu?“ opýtal som sa, no môj hlas sa naďalej ozýval po pustom dome. Niečo tu nesedelo. V dome bolo ticho a čudne chladno. To som ráno necítil. ,,Ginny,“ ozval som sa opäť pomaly zostupujúc schodmi do kuchyne. Kvetináč s orchideou do ktorého som ráno vrazil bol posunutý o dobrého pol metra.  Ginny bola posadnutá naprávaním vecí, hoci jej neporiadok zvlášť neprekážal, nábytok musel vždy ležať na správnom mieste, aby aj neuprataný dom, pôsobil esteticky príťažlivo. Dvere na kuchyni zavŕzgali a ja som vošiel dnu. Moje tiché rozvážne kroky sa zvalili na kolená k telu červenovlásky. Náhlym kúzlom som nežne zdvihol Ginnino bezvládne telo a preniesol ho do nemocnice. Všetko sa zdalo byť ako vo sne. Odrazu som stál v čarodejníckej nemocnici sv. Munga a reval po doktoroch. Moju Ginny naložili na vozík a ihneď ju odviezli na sálu. Doktorka len o niečo staršia odo mňa mi o chvíľu prišla oznámiť, že Ginny je vo vážnom stave a podstupuje operáciu, ktorá je našou jedinou nádejou. Moja žena bola v ohrození života a s ňou aj naše nenarodené dieťa. 
„Už sú tam vyše tri hodiny!“ nariekala pani Weasleyová  a pán Weasley sa márne snažil upokojiť ju. Zbytok rodiny, vrátane mňa, sedel vzpriamene , každý myšlienkami niekde inde. Ženy mali tváre zmáčané od tichého náreku. O ďalšiu hodinu vyšla zo sály na smrť unavená Hermiona, ktorej ako doktorke bolo dovolené sledovať zákrok.
„Stabilizovaná.“
Tlak v miestnosti sa uvoľnil. „ Vďaka, bohu!“ ozývalo sa všade.
„ Môžem ju vidieť?“ pristúpil som k Hermione.
„Myslím, že áno,“ prikývla. „ Jej stav bol vážny. Nastali komplikácie, no Ginny je hore a nemôže sa dočkať až vás všetkých uvidí. A nielen ona.“
„ Ako to, že nie len ona? Veď bola sotva v ôsmom mesiaci, to predsa ...“
Hermiona sa široko usmiala a objala ma. „ To je mágia, Harry. Poď vezmem ťa k nim, prv ako ich obkľúči zbytok rodiny.“
Ginny ležala na posteli v osvetlenej miestnosti na konci chodby. V náručí jej klipkalo očami drobné dieťa. Červenovláska sa na mňa usmiala ako nikdy predtým a mne srdce vynechalo úder.  No, biť prestalo až keď som zbadal chlapčiatko v matkiných rukách.
„Ľúbim vás,“ šepol som a Ginny mi opatrne vložila bábätko do rúk. Usmialo sa na mňa a ja som nebol schopný slova. Mal jemné tmavé vlásky a krásne čokoládové očká po mame. Tie oči sa vpíjali do mojich a ja som prehovoril na Ginny. „ Aké mu dáme meno?“
„Napadá mi len jedno meno dostatočne silné na to aby bolo Potterom.  James.“
„James  ,“ šepol som. „ Mne napadá ďalšie. Sirius.“
Ginny sa rozosmiala. „ James Sirius Potter. ´´ prikývla. „ To bude teda poriadne číslo. James a Sirius v jednej osobe.“
„Nič čo by sme nezvládli.“
Miestnosť sa čo chvíľa i napriek protestu nemocničného personál zaplnila. Všetci obdivovali Jamesa.
O pár hodín som si už naplno uvedomoval, že mám syna. Viac už nie som sám a opäť pri mne po rokoch stojí milujúca rodina. Strach, že sa mi Ginny s Jamesom rozplynú v náručí sa časom tiež vytratil. Bol som šťastný a hoci aj Voldemort by mohol z mŕtvych vstať, moju rodinu mi už nevezme, ani on, ani nikto iný. A ja ju budem do smrti chrániť , ako zvyšok sveta. 

Komentáre

:D

Jela | 16.04.2013

to bolo peknucke, take mile...dospely Harry:-))))

Re: Jela

Bannie | 16.04.2013

Jéj, ďakujem :-) Teší ma, že mám nového navštevníka :-)) Ďakujem za návštevu a komentár, snáď nie posledný :-)

:-)

Fanúšik | 27.03.2013

Potešila si ma ďalšou poviedkou, páči sa mi tvoj štýl písania. Dúfam, že z tvojich jednorázoviek budú neskôr kapitolovky.

Re:Fanúšik

Bannie | 31.03.2013

Ktovie možno hej :-) ďakujem za komentár :D

Pridať nový príspevok