4. kapitola- Dievča ktoré počarilo Siriusovi Blackovi
Ráno som sa zobudila na Jamesov hlas, ktorý burácal mojou izbou. Teda burácal celou klubovňou, ak mám byť úprimná. James Potter vždy s obľubou mučil svoj tým tak, že na seba použil sonurus a tak bolo zaručené, že po chvíli určite vstanú. Vždy sa postavil do stredu klubovne, perfektne nabudení a volal čosi toho typu:
-„Musíme poraziť tých Slizolinských chudákov! Avšak na to aby sme ich porazili, musíme vstať tak vstaňte z tých vašich postelí a horsa na raňajky!“ Rozhodne sa mi nechcelo vstávať ale musela som. Načiahla som sa za krabičkou fazuliek každej chuti. Bez toho aby som sa pozerala som odtiaľ vytiahla fazuľku, ktorá mala plesnivú farbu a s obavou som si ju vložila do úst a rozhrýzla ju. Chutila... celkom fajn. Teda ak mám byť úprimná, chutila fantasticky. Čosi ako zelené jablko a... žeby zo škorica? Neviem. Prinútila som sa sadnúť si a dať si okuliare. Pretrela som si zlepené oči, obliekla som sa do metlobalového dresu a zišla na raňajky vo Veľkej sieni bolo v tej chvíli iba okolo pätnásť ľudí, čo bolo naozaj nezvyčajné, keďže v nej bolo miest pre päťsto osôb. Prisadla som si k svojím spoluhráčom. James zrejme práve opakoval ostatným našu taktiku, pretože som počula ako sa rozhorčuje nad tým, ako možno použiť Hearnwalovského manéver. Ja som si bez slova prisadla, pretože som nemala absolútne žiadnu chuť do akejkoľvek konverzácie. Až teraz som si všimla, že pri chrabromilskom stole neraňajkujú iba moji spoluhráči, ale aj Sirius Black. Pocítila som chvenie v žalúdku. Uprene som hľadela do svojho taniera a pri tom som nezjedla ani sústo. Proste som mala zovretý žalúdok. A nie z blížiaceho sa zápasu, ale z prítomnosti toho lamača sŕdc so šibalskými, sivými očami, ktorý sa mi tak neskutočne páčil, hoci som si to nechcela priznať. Ten lamač sŕdc práve vyhŕkol niečo, z čoho sa mi žalúdok stiahol ešte viac.
-„Hej, Stradfordová, kto sa ti páči?“ Tvárila som sa, že mi je jedno, že sa ma na to pýta a tak som iba na oko udivene podvihla obočie, akože -to-čo-je-za-otázku-.
-„Počul som na elixíroch, ako si vykríkla, že sa ti niekto naozaj páči.“ Pri Merlinovi, takže ma počul. Dúfala som, že nepočul nič viac, inak by som asi skočila z Astronomickej veže. Naprázdno som preglgla a nechala jeho otázku nezodpovedanú. Chalani si medzi sebou šepkali
-„Fú, Stradfordovej sa niekto páči, zaujímalo by ma, kto. Keď sa už niekto páči Stradfordovej, tak to musí byť trieda. Stavím sa o desať galeónov, že je to Black,“ a podobné hovadiny. Ani som si nevšimla ako sa medzitým naplnila jedáleň. Chrabromilský stôl nebol výnimkou. James zrazu zavelil, že je čas ísť šatní. Vstala som a uvedomila som si, že metlu mám v izbe. Ospravedlnila som sa Jamesovi a týmu za to, že prídem neskôr do šatne a vybrala som sa do klubovne. Nevšimla som si, že Black kráčal celú dobu za mnou. Potom ho už očividne nebavilo byť ticho a začal dobiedzať.
-„Stradfordová... Hm, vlastne Julie, teda kto sa ti páči? Hmmm?“ Zabŕdol a začal menovať najškaredších chalanov z Chrabomilu, hoci občas padlo aj nejaké meno z Bystrohlavu, či Bifľomoru.
-„Ja počúvam, viem že mi neodoláš,“ povedal to a mne sa takmer podlomili z jeho hlasu kolená. Roztriasli sa mi nohy a ja som myslela, že ma moje nohy naozaj zradia.
-„Stradfordová, povedz mi to!“ Už som sa neudržala a zvrieskla som tak, že ma určite musel počuť aj Dumbledore, z jeho kancelárie na druhom konci hradu:
-„TO TY SA MI PÁČIŠ! SPOKOJNÝ?! TO TY!“ Až potom som si uvedomila, čo som vlastne vyhŕkla. Bože, prečo som musela vybuchnúť?! Prečo musím byť taká háklivá ohľadne citov? Všimla som si, že Sirius akoby skamenel. Nemo na mňa hľadel a tváril sa, akoby som mu povedala, že sa rušia letné prázdniny. Zrazu sa však usmial, a začal sa usmievať ako slniečko na hnoji. Podišiel ku mne a pobozkal ma. Ja som strnula na mieste, neschopná ho ani od seba odtrhnúť, ani sa k nemu pomknúť bližšie. Jemne sa odo mňa odtiahol a tak poviediac sa mi priznal:
-„A ty sa zase páčiš mne.“ Prehovárala som sa, že ak si s ním začnem, skončím ako jeho ďalšia trofej. V kútiku duše som však dúfala, že to tak nebude. Že preňho budem aj niečo viac než len nový objav, či dievča na týždeň. Zrazu som sa neovládla. Akoby moje telo viedol niekto iný. Vedela som čo robím, dúfala som, že je to správne avšak blízkosť Siriusa ma doslova omamovala a bránila mi rozmýšľať. Moje ruky si ho pritisli bližšie a ja som ho zatúžila nikdy ho nepustiť. Zase ma pobozkal, no to už som spolupracovala. Objala som ho okolo krku a prehĺbila náš bozk. Zrazu som počula chichot, ktorý ma vrátil do reality.
-„Julie, nerada vás dvoch ruším, no James začína zmetkovať. Nechcela by si si predsa ísť po tú metlu?“ Vydýchla som si. Našťastie, je to iba Lily. Celá červená som prikývla a rozlúčila som sa so Siriusom.
-„Tak teda... po zápase?“ Sirius sa usmial, jeho šibalské sivé oči zažiarili a prikývol.
-„Po zápase.“ Prikývla som a dokončila cestu do klubovne. Vošla som do izby a schmatla som metlu, pretože som som už vážne meškala. Takmer som bežala cez trávnik do šatní pri štadióne. Do šatní som doslova vrazila a fučiac som sa zvalila na lavičku. James sa tváril trochu popudlivo a skonštatoval, že sa v šatniach konečne nachádzajú všetci hráči. Ja som však vedela jednu informáciu, ktorá by mu zlepšila náladu hoci aj pri pohrebe. Išla som nenápadne okolo neho a nenápadne som mu šepla:
-„Aj ty sa jej páčiš.“ Nebolo potrebné sa pýtať komu sa páči. Jemu to bolo jasné ako facka a mne tiež. Zrazu sme počuli zvuk píšťalky a tak sme všetci vyšli na ihrisko.
Tu je posledná kapitola od Jenny. Teda, posledná ,ktorú mám :-))
Verím, že čoskoro sa dočkáme aj ďalších a ja aj za Jennu dúfam, že sa bude páčiť :-))