Skončilo to pekne napínavo, takže už som zvedavá na pokračovanie :-)
2.kapitola: Elena Gilbert- Nočné hry pri jazere
Ahoj! No, vyzerá to tak, že moja tvorivá kríza odplávala preč(konečne). Vďaka tomu teda dnes pridávam ďalšiu kapitolku k Elene Gilbert. Dúfam, že zabaví a pribudnú aj niaké tie komentíky! :-))
Zábava sa stupňovala, alkohol tiekol, a obloha čo nevidieť stmavla. Jazero sa okolo ôsmej večer vyprázdnilo a po tínedžeroch zostala len zvírená, nepokojná voda, ktorej hladina sa i tak o chvíľu ustáli.
,,Och, konečne to slnko zaliezlo! To horko sa nedalo vydržať!" zavzdychala Bonnie a unavene si na seba naťahovala modré, kvietkové šaty.
,,Ale no tak! Bonnie! Neurážaj naše slniečko! Ja by som si priala aby sa vrátilo a zohrialo ma, ešte mi opálilo pokožku a ...
,,Veď si červená ako tekvica!" nezdržala som sa. Moje zhodnotenie Carolininho opálenia vyvolalo o pár sekúnd opozdenú reakciu u Bonnie. Rehotala sa ako blázon a ja som sa k nej ako obyčajne pridala. Caroline sa nesmiala, namala rada keď si z nej niekto uťahoval. Dívala sa na nás urazene, pobúrene a veľmi nahnevane. Keď smiech neutíchol ani po vyše dvoch minútach, prehodila cez seba šatku, nazula hnedé sandále a ladne odkráčala preč. Stíchli sme.
,,Asi sme ju naštvali," povedala Bonnie.
,, Už to tak bude," prikývla som.
,,Typická Caroline!" vyhŕkli sme obe naraz a znova sa zasmiali. Bonnie nám dala veci do tašiek a počkala kým sa oblečiem. Veci sme si naložili do jej auta a zhodli sa, že pre pokoj v duši ,by sme sa mali Caroline ospravedlniť. Našli sme ju s pohárom v ruke pri ohni. Obrovská vatra horela a okolo sa pomaly usádzali unavení študenti. Blonďatá priteľka sa potácala okolo, až napokon dopadla na zadok, temer jej z pod neho ušlo poleno.
,,Caroline..."prihovorila som sa jej.
,,Je pripitá," pošepla mi Bonnie.
,,Vidím,"
,,Je sedem preč," povedala.,, Ako ju odtiaľto chceš dostať v tomto stave, Elena?" opýtala sa nahnevane,,Jej matka nás zavrie...a...a...vezmú mi auto," zafikala na záver a pozrela na mňa pohľadom " JE TO TVOJA VINA". Akoby som za to mohla, že Caroline je strelená, urážlivá a občas dosť hnusná! Predsa nemôžem za to, že sa spiekla a opila za jeden deň.
,,Héj, tu sú," zahučala Caroline. ,, Moje dve najlepšie priateľky! Bonnie a Elena! Plus Caroline! Bez Caroline to nejde!"
,,Ach, bože," prevrátila Bonnie očami. ,, Dostaňme ju odtiaľto."
Lenže ako? Och, čo to stváraš Elena?! Prosto ju teraz dotiahneš do auta, odvezieš domov a pani Forbesovej povieš, že má úpal. V sekunde som konala.
,,Caroline, čo keby sme ťa teraz vzali do Grilu na kávu, potom sa vrátime , s kofeínovým nábojom, možeš žúrovať do rána ," sľúbila som jej.
,,Elena, čo to..."
,,Pst!"
Caroline by mi nikdy v tomto stave nedovolila odviezť ju odtiaľto. Nie, bez násilia. No, takto. Mohlo by to fungovať.....
,,Káva... Jasné!" súhlasila a tackavo sa vydala k nám. Vydýchla som si.
,,Si génius. Heganie auta ju učičíka k spánku," prihovorila sa mi Bonnie ticho. ,,No, poď Carol. Chyť sa ma budem ťa viesť," povedala už normálnym hlasom a pristúpila ku Caroline. Pohľadom mi naznačila aby som ju podchytila za druhú ruku. Ako sa len človek môže tak rýchlo opiť?
,,Nemuseli ten oheň páliť tak ďaleko," fučala Bonnie namrzene.
,, Bonnie, kam ideš? Tadiaľto to nie je. Šli sme rovno pamätáš?" začudovala som sa, pretože nás viedla k lesu, preč od cesty. Krik a smiech k nám doliehal už len z diaľky, skutočne nemuseli oheň robiť tak z cesty od áut.
,,Pokoj, je to len skratka, krížom cez les, ani tu nie je hustý," odpovedala mi. Mne osobne sa zdal byť hustý dosť, alebo ,že by to boli skôr tiene a tma. Keď sme sa vybrali k ostatným hľadať Caroline, bolo ešte šero,dalo sa vidieť, cesta nás viedla celkom jasne. V noci a tme všetko pôsobilo zvodne a tajomne, akoby sa z jednoduchej cesty stalo komplikované rázcestie. No, verila som Bonnie a tunajšie lesy poznala skoro tak dobre, ako lesníci. Privolila som teda a pomalým krokom sme odbočili krížom na úzky lesný chodníček pomedzi stromi.
,,Toto nemôže byť správne," zastavila som a Caroline sa omámená zrútila na zem. ,,Ani keď sme šli k ohňu, cesta netrvala naším pomalým tempom viac ako polhodinky. Sme zle. Zablúdili sme, uznaj to, chodíme tu viac ako hodinu, vraj skratka..." pomáhala som Caroline späť na nohy. ,, Aj majster tesár sa utne, Bonnie," vyhlásila som a dúfala, že to nevyznie ako obvinenie. ,, Vráťme sa."
,, Mrzí ma to, máš pravdu, mali sme ísť rovno... Otočme sa."
,,Prečo meníme smer?" ozvala sa odrazu Caroline.
Nemala som čas jej odpovedať. Všetko sa odohralo prirýchlo. Výkrik. Carolinin, potom Bonnin. Keď sa dvíhal v hrdle aj mne, postava v kapucni mi zapchala ústa, nohy sa mi zniesli do vzduchu a môj nosič ma odnášal nevedno kam.